Prečítajte si veľmi zaujímavý článok o Video Toasteri, Video Toaster bolo legendárne rozšírenie pre počítač Amiga z roku 1990, ktoré zmenilo bežný domáci počítač na plnohodnotné televízne réžijné štúdio. Za zlomok vtedajších cien dokázal v reálnom čase strihať obraz, pridávať prechody, titulky aj 3D animácie – čím odštartoval éru nezávislej videoprodukcie dávno pred príchodom YouTube
Keď sa koncom 70. rokov začali objavovať prvé osobné počítače, ich využitie ešte nebolo pre každého samozrejmé. Ak mal trh prerásť rámec nadšencov a prvých technologických priekopníkov, potreboval svoju „killer app“ – program, kvôli ktorému si ľudia kúpia konkrétnu značku počítača.
Prvá takáto aplikácia, VisiCalc, prišla v roku 1979. Z obyčajného Apple II urobila nástroj na finančné plánovanie, aký svet dovtedy nevidel – výkonnejší a flexibilnejší než čokoľvek predtým. Vylepšená tabuľková aplikácia Lotus 1-2-3 potom dostala IBM PC do kancelárií a domácností po celom svete. Macintosh, ktorému v roku 1985 po počiatočnej vlne nadšencov opadol dych, si našiel ziskové miesto v novom svete desktop publishingu vďaka dvom kľúčovým programom: Aldus PageMaker a Adobe Photoshop.
Aby Amiga udržala krok s konkurenciou a prežila, potrebovala vlastnú prelomovú aplikáciu – a našla ju v podobe Video Toastera.
Svet videa v roku 1985 vyzeral úplne inak než dnes. Neexistoval nielen YouTube, ale ani World Wide Web, kde by sa video dalo prehrávať. Video bolo čisto analógové a ukladalo sa na magnetické pásky. Wtedajšie počítače, ako IBM PC či Macintosh, používali vlastné digitálne monitory, ktoré si so svetom analógového videa vôbec nerozumeli.
Amiga bola však pôvodne navrhnutá ako herná konzola, takže vedela pracovať so štandardnými televíznymi frekvenciami. Jej tvorcovia však ukázali skutočnú predvídavosť tým, že vytvorili prepojenie medzi analógovým a digitálnym svetom. Už úplne prvá Amiga mala zabudovaný genlock, ktorý zosúladil časovanie videa so signálom NTSC alebo PAL a umožnil používateľovi prekryť tento obraz vlastnou grafikou vytvorenou v Amige. Prvý, kto pochopil, aký potenciál sa v tom skrýva, bol inžinier z Topeky v Kansase. Volal sa Tim Jenison.
Tim a Paul
Tim Jenison sa narodil v roku 1956 ako syn elektromechanického inžiniera. Už v piatich rokoch mu otec na kolenách vysvetľoval Ohmov zákon. Vyrastal na vidieku v Iowe, ďaleko od ľudí, a tak sa jeho najlepšími kamarátmi stali elektrónky a tranzistory.
Na školský vedecký veľtrh v siedmej triede postavil jednoduchý digitálny počítač, ktorý vedel sčítavať a násobiť v desiatkovej sústave. Svoj prvý skutočný počítač si zostrojil s procesorom Motorola 6800 pripojeným k ďalekopisu (Teletype), pretože na vtedy populárne stavebnice, ako bol Altair, nemal peniaze. „Bolo úžasné povedať si: ‚Wau, mám počítač!‘“ spomínal Jenison v rozhovore pre Wired. „Lenže potom ste museli prísť na to, čo s ním. A to bolo to najťažšie.“
Ako chalan skúšal točiť domáce filmy na 8 mm pás. Pre začínajúceho filmára to bola poriadna otrava – každý strih znamenal doslova fyzicky vystrihnúť pás a zlepiť ho dokopy. Keď odišiel z vysokej školy, začal sa učiť programovanie, rozbehol malý biznis a predával softvér pre Tandy Color Computer. Už to, že mal ten počítač v názve slovo „color“ (farebný), ukazovalo, aká primitívna bola vtedy technika. Napriek tomu Tim už vtedy sníval o tom, že bude robiť video na počítači.
Približne v tom istom čase vošiel v Kalifornii istý Paul Montgomery do predajne RadioShack, aby si kúpil niečo na oživenie svojich domácich videí. Vedúci predajne mu ukázal generátor špeciálnych efektov zhruba za 450 dolárov. Rozhovor prebehol asi takto:
„Vyzerá to skvele! Dokážem urobiť prelínanie z jedného obrazu do druhého?“ opýtal sa Montgomery.
„Nie, ani náhodou,“ odpovedal predavač.
„A vie to aspoň nejaké prelínania?“
„Jasné, môžeš to stiahnuť do čiernej.“
„Dokáže to ešte niečo iné?“
„Jasné, stiahnuť do červenej alebo zelenej.“
„A čo zmenšiť obraz a prevrátiť ho?“
„Nie, ani náhodou. Na to treba mašinu za stotisíc dolárov. Tu niečo také nikdy nenájdeš.“
Montgomery odišiel z RadioShacku sklamaný naprázdno.
Príchod Amigy
Keď si Jenison v auguste 1985 prečítal v časopise Byte o možnostiach Amigy, rovno zašiel k najbližšiemu predajcovi Commodore a kúpil prvú Amigu 1000, aká mu prišla pod ruku. Hneď nato vytvoril zariadenie s názvom DigiView – jednoduchý videograbber, ktorý dokázal zachytiť jediný snímok videa a uložiť ho na disketu v 4096-farebnom režime HAM (Hold-And-Modify) Amigy.
Jenison si na jednu disketu uložil tri ukážkové obrázky, keď narazil na Jeffa Bruettea, zamestnanca Commodoru. Jeff sa opýtal, či si môže spraviť kópiu a vziať ju so sebou späť do Commodoru. Tim súhlasil, no požiadal, aby Bruette vymazal z diskety súbor READ.ME, pretože obsahoval jeho domáce telefónne číslo. Do 24 hodín však Timovi začal zvoniť telefón. „Rozšírilo sa to po celej krajine,“ povedal.
Paul Montgomery bol jedným z prvých, kto zavolal. Prišiel k nemu na návštevu kamarát Brad Carvey (inžinier a brat komika Danu Carveyho) a ukázal mu tie obrázky. V miestnosti zavládlo ticho, keď na ne hľadeli – bolo to ako náboženský zážitok. Počítače predsa nemali byť schopné robiť niečo také.
Jenison vedel, že s DigiView má v rukách trhák, a tak predal svoj podiel v softvérovej firme pre Tandy CoCo a založil novú spoločnosť na výrobu videozariadení pre Amigu. Tak sa začal príbeh NewTeku. Z DigiView sa napokon predalo viac než 100 000 kusov a nadviazal naň DigiPaint, kresliaci program, ktorý dokázal pracovať v 4096-farebnom režime Amigy. Tento režim HAM mal pôvodne fungovať len pri statických obrázkoch kvôli sekvenčným algoritmom, ktorými sa ukladali dáta. DigiPaint tento problém jednoducho obišiel a dosiahol niečo, čo bolo dovtedy nemožné.
V tom istom čase prešiel Montgomery do Electronic Arts, ale odišiel, keď firma nenaplnila ciele svojich zakladateľov posúvať výpočtovú techniku dopredu práve s Amigou. Nakoniec sa presťahoval do Topeky a pridal sa k NewTeku práve vtedy, keď chcela firma expandovať s novým produktom.
Montgomery sa Jenisona spýtal, či by Amiga mohla slúžiť ako hlavný prvok generátora videoefektov. Jenisonovi sa ten nápad páčil, ale Montgomery tlačil ďalej: „A čo tak zmenšiť obraz a prevrátiť ho?“ opýtal sa.
„Nie, na to by bolo treba zariadenie za 100 000 dolárov,“ odpovedal Jenison.
„Jasné, chápem,“ povedal Montgomery. „Ale bolo by celkom super, keby sa to dalo.“
V histórii Amigy bolo veľa momentov, keď bol nejaký inžinier postavený pred výzvu dokázať nemožné. V tomto prípade odišiel Jenison premýšľať nad problémom ďalej. Napokon vymyslel spôsob, ako dosiahnuť efekt zmenšovania a prevracania obrazu – a to bol začiatok prototypu Toastera.
Toaster naberá reálne kontúry
Montgomery navrhol, aby sa Jenison stretol s jeho kamarátom Bradom Carveym, ktorý pracoval na projektoch zameraných na počítačové videnie pre robotiku. Traja sa zišli v pizzerii v Topeke a začali kresliť blokové schémy priamo na papierové obrúsky.
Brad postavil prvý prototyp karty metódou wire-wrap (vinutím spojov) a Jenison spolu so softvérovým inžinierom Stevom Kellom ho pomohli uviesť do chodu. Už za pár dní karta zvládala efekt prevracania obrazu a tak sa všetko začalo.
Prototyp predstavili na veľtrhu Comdex v novembri 1987, kde vyvolal poriadny rozruch. Samotný Toaster bol už vtedy pôsobivou kartou na videoefekty za bezkonkurenčnú cenu. Jenison a inžinieri z NewTeku však chceli oveľa viac. Ich snom bolo, aby si ktokoľvek mohol dovoliť videoefekty na úrovni profesionálnych televíznych štúdií. Vytvoriť jedinú cenovo dostupnú prídavnú kartu, ktorá by nahradila vybavenie televíznych sietí, sa zdalo ako nemožné.
Počas druhej svetovej vojny znelo heslo Ženijného zboru americkej armády: „Ťažké veci robíme hneď. Tie nemožné trvajú o niečo dlhšie.“ A hoci mala Amiga na prácu s videom prirodzené predpoklady, niektoré veci sa nedali zvládnuť bez vývoja nových vlastných čipov. Na dosiahnutie potrebného výkonu v softvérovej časti napísali veľkú časť z 350 000 riadkov kódu v assembleri pre procesor 68000. Dokončiť Toaster si vyžiadalo 15 inžinierov, tri roky práce a 5 325 ručne robených škoricových cukríkov v tvare mačiek – no výsledok bol ohromujúci.

Prvý VideoToaster bežiaci na Amige 2000
Toaster
Video Toaster vyšiel v decembri 1990 za základnú cenu 2 399 dolárov. Tvorila ho veľká rozširujúca karta, ktorá sa zasunula do Amigy 2000, a balík programov na ôsmich disketách. Celá zostava vrátane Amigy sa dala zaobstarať za menej než 5 000 dolárov.
Za tieto peniaze dostal začínajúci strihač videa štvorvstupový prepínač, dva 24-bitové frame buffery, chroma key (na prekrývanie zeleného alebo modrého pozadia) a vylepšený genlock. Softvér umožňoval prepínať medzi video vstupmi pomocou pestrej škály vlastných prelínaní a efektov – vrátane stláčania a prevracania obrazu, ktoré pôvodne chcel Montgomery.
Súčasťou balenia bol Toaster CG (generátor titulkov), Toaster Paint (aktualizovaný DigiPaint na tvorbu statickej grafiky), Chroma F/X (na úpravu farebného vyváženia obrazu) a hlavné eso v rukáve: Lightwave 3D, plnohodnotný 3D modelovací a animačný balík, ktorý napísali Allen Hastings a Stuart Ferguson.
V tom čase sa 3D modelovanie a animácia robili na pracovných staniciach SGI za 20 000 dolárov so softvérom, ktorý stál takmer toľko čo samotný hardvér. Pribaľovať Lightwave k Toasteru bolo ako dostať k novému počítaču zadarmo 3D tlačiareň. Znamenalo to, že používatelia Toastera si mohli vytvoriť akýkoľvek digitálny efekt, aký si len dokázali predstaviť.
Zrazu tu boli hviezdičkové prechody
Uvedenie Toastera zmenilo celý biznis tvorby videoobsahu. V Spojených štátoch mala Federálna komisia pre komunikácie (FCC) už dávno stanovené pravidlá definujúce minimálnu úroveň kvality videa nazývanú Broadcast-safe, ktorá bola potrebná na vysielanie v televízii. Spotrebiteľské kamery túto úroveň nedosahovali a nedali sa použiť na tvorbu obsahu pre televíziu – existovalo len zopár výnimiek pre spravodajské relácie, ktoré ukazovali krátke zábery nakrútené amatérmi alebo v zahraničí. Zariadenia potrebné na výrobu videa v kvalite Broadcast-safe boli drahé a stáli od státisícov až po milióny dolárov. Znamenalo to, že ak ste neboli zamestnancom veľkej televíznej siete, nemohli ste vyrábať vlastné programy a ukazovať ich niekomu inému než rodine a priateľom.
Toaster to zmenil. Za menej než päťtisíc dolárov mohol ktokoľvek vytvárať programy, ktoré vyzerali rovnako dobre ako tie z veľkých televízií. Jednou z prvých a najnadšenejších skupín, ktoré si Toaster osvojili, boli rockové kapely, ktoré potrebovali točiť pútavé klipy pre MTV s nízkym rozpočtom. Rockera Todda Rundgrena to chytilo obzvlášť silno a prepojil dokopy až desať Toasterov, aby vyrenderoval svoj prelomový videoklip k piesni „Change Myself“. Efekty, ktoré dnes považujeme za gýčové (alebo až trápne klišé), ako napríklad hviezdičkové prechody (star wipes), sa takými stali len preto, že ich Toaster urobil bežnými. Podobne ako Macintosh viedol v 80. rokoch ku krátkemu obdobiu zneužívania najrôznejších fontov, Toaster umožnil v 90. rokoch éru divokých prechodov a prelínaní. Samotný koncept „Wayne’s World“ bol do veľkej miery fenoménom postaveným práve na Toasteri.
Propagačné video na Video Toaster 4000 od spoločnosti NewTek. V hlavnej úlohe Wil Wheaton v štýle tých najtypickejších 90. rokov!
Jeno
Toaster tiež umožnil kreatívnym ľuďom vybudovať si neobyčajný život. Jedným z nich bol Jeno Horvath, ktorý v 70. rokoch začínal navrhovaním elektrických systémov pre diskotéky. Potom získal prácu v spoločnosti Memorex, kde robil servis periférií pre mainframy, a rýchlo si kúpil svoj prvý počítač – VIC-20 –, aby držal krok s počítačovým priemyslom. Keď v roku 1985 vyšla Amiga 1000, kúpil jeden z úplne prvých vývojárskych modelov, ktorý bol pôvodne určený pre Electronic Arts. Video techniku začal nakupovať ako koníček, a keď vyšiel Toaster, okamžite vedel, že ho musí mať.
„Toaster spôsobil vo videu absolútnu revolúciu,“ povedal Horvath v rozhovore pre Ars. „V podstate nahradil celý kamión vysielacej techniky. Bez problémov zastúpil vybavenie v hodnote 50 000 dolárov. A Amiga bola jediný počítač, na ktorom sa dal použiť.“
Toaster nevyžadoval len tak hocijakú Amigu, ale konkrétne Amigu 2000, pretože prvý model nemal správne rozširujúce sloty, do ktorých by sa karta zmestila. Keď minul približne 5 000 dolárov za Toaster a Amigu (plus po 1 200 dolárov za pár časových korektorov – Time-Based Correctors, ktoré boli nevyhnutné na synchronizáciu analógových video vstupov na spoločné hodiny, aby obraz neblikal a netriasol sa), bol pripravený začať tvoriť profesionálne videá. Lenže čo mal vlastne točiť?
Horvath pomohol natočiť niekoľko videoklipov pre miestne rockové kapely, no neskôr zistil, že firmy sú ešte lukratívnejším trhom. Spoločnosti ako Teck Cominco často potrebovali školiace alebo marketingové videá pre svojich zamestnancov a zákazníkov. Nechceli platiť obrovské sumy za prenájom profesionálnych televíznych štúdií, no zároveň potrebovali niečo podstatne lepšie než roztrasené zábery z kamery synovca jedného zo zamestnancov. Práve v tejto medzere na trhu sa Horvathovi začalo mimoriadne dariť. Jedno video, ktoré navrhol pre nadáciu Kidney Foundation, malo rozpočet 12 000 dolárov, čo bolo oveľa viac než zvyčajne. Keď nadácia zaváhala, Horvath im povedal, že ak toto propagačné video ukážu tuctu firiem a nevrátia sa im vložené náklady, vráti im 80 percent peňazí. Video, v ktorom ľudia vlastnými slovami rozprávali príbehy o svojich úspešných transplantáciách, napokon už počas prvého mesiaca používania prinieslo zisk v hodnote 160 000 dolárov.
„Mnohé profesionálne firmy ako Grass Valley nad Toasterom ohŕňali nos, ale v kvalite ste ho jednoducho nemohli poraziť,“ spomínal Horvath. „Ak ste nepoužívali vstavané efekty Toastera, nikto nedokázal rozoznať, či používate systém s Amigou za 5 000 dolárov, alebo zostavu za 50 000 až 75 000 dolárov. Ten rozdiel v kvalite sa naozaj nedal spoznať.“
Horvath si neskôr vymyslel ešte zaujímavejšiu činnosť: elektronické spravodajstvo (ENG – Electronic News Gathering). Spriatelil sa s miestnymi hasičmi tak, že ich nakrúcal pri zásahoch, a oni mu na oplátku dávali tipy, kam smeruje polícia (policajti sa často zhromažďovali na blízkych hasičských staniciach), a umožňovali mu prístup na miesta činu. Raz, v domnení, že ide po paralelnej trase, sa dokonca ocitol priamo uprostred policajnej naháňačky vo vysokej rýchlosti. Z jeho dobrodružstiev vznikali profesionálne spravodajské zábery, ktoré potom predával miestnym televíznym staniciam.

Video Toaster 4000
V roku 1993 spoločnosť NewTek vydala Video Toaster 4000, vylepšenú verziu, ktorá využívala nový grafický hardvér AGA dostupný v Amige 4000. Okrem toho firma uviedla na trh aj Video Toaster Flyer – rozširujúci modul, ktorý premenil Toaster na plnohodnotný nelineárny strihový systém podobný systému Avid Media Composer, ktorý vtedy dobýjal svet profesionálneho strihu. Hoci bol oveľa lacnejší než Avid (kompletná zostava mohla stáť viac než stotisíc dolárov), strih digitálneho videa v tých časoch výrazne obmedzovala kapacita vtedajších pevných diskov. Horvath kúpil použitý Flyer a zaplatil po 6 000 dolárov za dvojicu rýchlych 9 GB SCSI diskov, ktoré k nemu potreboval. „Jeden z tých diskov mám dodnes,“ priznal. „Nedokázal som sa s ním rozlúčiť.“
Zatiaľ čo väčšina používateľov Toastera nemala problém kúpiť si kvôli nemu počítač Amiga, existovala menšia skupina televíznych staníc a videoproducentov, ktorí sa neustále dožadovali verzie Toastera pre Macintosh. To však nebolo možné, pretože Macintosh (a napokon ani PC) nemal špeciálne čipy Amigy, bez ktorých by softvér Toastera nefungoval. NewTek to preto obišiel vydaním karty Toaster Link – prídavného modulu pre Amigu a Toaster, ktorý presmeroval video výstup na monitor Macintosha a umožňoval kopírovať a vkladať obrázky z grafických programov pre Mac. Takto sa mohla „verzia Toastera pre Mac“ predávať ako kompletný systém so „špeciálnou klávesnicou“ na vybrané operácie. Tou špeciálnou klávesnicou bola, samozrejme, klávesnica z Amigy.
Zdá sa vám to povedome? Špičková počítačová grafika seriálu Babylon 5 vďačí za veľa práve systému Video Toaster.
Miestne káblové televízie, rockové kapely či nezávislí spravodajcovia neboli jediní v televíznom svete, ktorých Video Toaster ovplyvnil. Vďaka pribalenému programu LightWave 3D odštartoval revolúciu v špeciálnych efektoch, ktorá pretrváva dodnes.
Napríklad scenárista a showrunner J. Michael Straczynski dostal zelenú na realizáciu svojho vysnívaného projektu – veľkolepého sci-fi seriálu Babylon 5. Na tvorbu špeciálnych efektov si najal Rona Thorntona, s ktorým už predtým spolupracoval na seriáli Captain Power and the Soldiers of the Future. Thornton presvedčil Straczynskeho, že nový Video Toaster dokáže vytvoriť prelomové vizuálne efekty za tretinu až dve tretiny nákladov oproti používaniu klasických fyzických modelov.
Thorntonov tím, štúdio Foundation Imaging, sa rozrástol z piatich na pätnásť ľudí, aby stíhal pokrývať nároky na efekty pre Babylon 5. Na renderovanie grafiky pre pilotnú epizódu prepojili do siete sériu počítačov Amiga. Neskôr ako renderovaciu farmu pre efekty v LightWave 3D používali PC s procesormi Pentium a pracovné stanice DEC Alpha. Prechod od fyzických modelov k počítačovej grafike sa pri spätnom pohľade zdá samozrejmý, no v tom čase si filmový a televízny priemysel vôbec nebol istý, či na to CGI už dorástlo. Napríklad Star Trek čakal až do roku 1997 – do šiestej série seriálu Deep Space Nine a štvrtej série Voyageru –, kým prešiel z natáčania fyzických modelov na počítačovú grafiku. A keď sa k tomu napokon odhodlali, najali si na pomoc práve štúdio Foundation Imaging. Babylon 5 získal niekoľko nominácií na cenu Emmy a samotný Video Toaster si v roku 1993 odniesol cenu Emmy za technický prínos.
Prechod Toastera do novej éry
Práve v čase, keď sa Toaster, Flyer a obzvlášť LightWave 3D dostávali do najlepšej formy, začala spoločnosť Commodore narážať na finančné problémy. „Nad Amigou už visel otáznik a koniec bol na spadnutie,“ povedal Horvath. „Tak som svoj Flyer pustil ďalej. Predal som ho.“ Za 17 000 dolárov si kúpil pracovnú stanicu DEC Alpha (dodnes ju má v obývačke) a od NewTeku dostal zľavu na migráciu svojej licencie LightWave 3D – najprv z Amigy na Alphu a neskôr z Alphy na Windows NT na bežnom hardvéri Intel.
Trh s nelineárnym strihom videa sa napokon rozdelil medzi Avid a nových dravcov, akými boli Adobe Premiere či Final Cut Pro od Applu, pričom ešte dostupnejšie programy ako iMovie alebo Windows Movie Maker priniesli strih videa širokým masám.
NewTek portoval časti Video Toastera na Windows a predstavil nové produkty, napríklad TriCaster, ktoré už neboli závislé od hardvéru Amigy. TriCaster, ktorý umožňuje vysielať profesionálne videorelácie cez internet, sa predáva dodnes. Technologický novinár Leo Laporte ho používa pri všetkých svojich reláciách vrátane populárnej This Week in Tech. V roku 2004 navyše NewTek uvoľnil celý zdrojový kód pre Video Toaster 4000 ako open source.
Hoci značka aj samotný softvér časom zaostali za modernejšími konkurentmi, odkaz Video Toastera žije ďalej. „Tisíce ľudí mohli zrazu tvoriť video,“ povedal Tim Jenison v rozhovore s Laporteom. „Keď vyšiel Toaster, mohli ste vyzerať ako skutočná televízna stanica.“
Vďaka Moorovmu zákonu dokáže dnes ktokoľvek natočiť a zostrihať celé video vo vysokom rozlíšení na svojom telefóne, nahrať ho priamo na YouTube a stať sa svetoznámou videohviezdou. Dnes nám to pripadá ako úplná samozrejmosť, no táto myšlienka bola kedysi revolučná – a všetko sa to začalo v roku 1990 práve s Video Toasterom.
Jeremy Reimer
Keď sa koncom 70. rokov začali objavovať prvé osobné počítače, ich využitie ešte nebolo pre každého samozrejmé. Ak mal trh prerásť rámec nadšencov a prvých technologických priekopníkov, potreboval svoju „killer app“ – program, kvôli ktorému si ľudia kúpia konkrétnu značku počítača.
Prvá takáto aplikácia, VisiCalc, prišla v roku 1979. Z obyčajného Apple II urobila nástroj na finančné plánovanie, aký svet dovtedy nevidel – výkonnejší a flexibilnejší než čokoľvek predtým. Vylepšená tabuľková aplikácia Lotus 1-2-3 potom dostala IBM PC do kancelárií a domácností po celom svete. Macintosh, ktorému v roku 1985 po počiatočnej vlne nadšencov opadol dych, si našiel ziskové miesto v novom svete desktop publishingu vďaka dvom kľúčovým programom: Aldus PageMaker a Adobe Photoshop.
Aby Amiga udržala krok s konkurenciou a prežila, potrebovala vlastnú prelomovú aplikáciu – a našla ju v podobe Video Toastera.
Svet videa v roku 1985 vyzeral úplne inak než dnes. Neexistoval nielen YouTube, ale ani World Wide Web, kde by sa video dalo prehrávať. Video bolo čisto analógové a ukladalo sa na magnetické pásky. Wtedajšie počítače, ako IBM PC či Macintosh, používali vlastné digitálne monitory, ktoré si so svetom analógového videa vôbec nerozumeli.
Amiga bola však pôvodne navrhnutá ako herná konzola, takže vedela pracovať so štandardnými televíznymi frekvenciami. Jej tvorcovia však ukázali skutočnú predvídavosť tým, že vytvorili prepojenie medzi analógovým a digitálnym svetom. Už úplne prvá Amiga mala zabudovaný genlock, ktorý zosúladil časovanie videa so signálom NTSC alebo PAL a umožnil používateľovi prekryť tento obraz vlastnou grafikou vytvorenou v Amige. Prvý, kto pochopil, aký potenciál sa v tom skrýva, bol inžinier z Topeky v Kansase. Volal sa Tim Jenison.
Tim a Paul
Tim Jenison sa narodil v roku 1956 ako syn elektromechanického inžiniera. Už v piatich rokoch mu otec na kolenách vysvetľoval Ohmov zákon. Vyrastal na vidieku v Iowe, ďaleko od ľudí, a tak sa jeho najlepšími kamarátmi stali elektrónky a tranzistory.
Na školský vedecký veľtrh v siedmej triede postavil jednoduchý digitálny počítač, ktorý vedel sčítavať a násobiť v desiatkovej sústave. Svoj prvý skutočný počítač si zostrojil s procesorom Motorola 6800 pripojeným k ďalekopisu (Teletype), pretože na vtedy populárne stavebnice, ako bol Altair, nemal peniaze. „Bolo úžasné povedať si: ‚Wau, mám počítač!‘“ spomínal Jenison v rozhovore pre Wired. „Lenže potom ste museli prísť na to, čo s ním. A to bolo to najťažšie.“
Ako chalan skúšal točiť domáce filmy na 8 mm pás. Pre začínajúceho filmára to bola poriadna otrava – každý strih znamenal doslova fyzicky vystrihnúť pás a zlepiť ho dokopy. Keď odišiel z vysokej školy, začal sa učiť programovanie, rozbehol malý biznis a predával softvér pre Tandy Color Computer. Už to, že mal ten počítač v názve slovo „color“ (farebný), ukazovalo, aká primitívna bola vtedy technika. Napriek tomu Tim už vtedy sníval o tom, že bude robiť video na počítači.
Približne v tom istom čase vošiel v Kalifornii istý Paul Montgomery do predajne RadioShack, aby si kúpil niečo na oživenie svojich domácich videí. Vedúci predajne mu ukázal generátor špeciálnych efektov zhruba za 450 dolárov. Rozhovor prebehol asi takto:
„Vyzerá to skvele! Dokážem urobiť prelínanie z jedného obrazu do druhého?“ opýtal sa Montgomery.
„Nie, ani náhodou,“ odpovedal predavač.
„A vie to aspoň nejaké prelínania?“
„Jasné, môžeš to stiahnuť do čiernej.“
„Dokáže to ešte niečo iné?“
„Jasné, stiahnuť do červenej alebo zelenej.“
„A čo zmenšiť obraz a prevrátiť ho?“
„Nie, ani náhodou. Na to treba mašinu za stotisíc dolárov. Tu niečo také nikdy nenájdeš.“
Montgomery odišiel z RadioShacku sklamaný naprázdno.
Príchod Amigy
Keď si Jenison v auguste 1985 prečítal v časopise Byte o možnostiach Amigy, rovno zašiel k najbližšiemu predajcovi Commodore a kúpil prvú Amigu 1000, aká mu prišla pod ruku. Hneď nato vytvoril zariadenie s názvom DigiView – jednoduchý videograbber, ktorý dokázal zachytiť jediný snímok videa a uložiť ho na disketu v 4096-farebnom režime HAM (Hold-And-Modify) Amigy.
Jenison si na jednu disketu uložil tri ukážkové obrázky, keď narazil na Jeffa Bruettea, zamestnanca Commodoru. Jeff sa opýtal, či si môže spraviť kópiu a vziať ju so sebou späť do Commodoru. Tim súhlasil, no požiadal, aby Bruette vymazal z diskety súbor READ.ME, pretože obsahoval jeho domáce telefónne číslo. Do 24 hodín však Timovi začal zvoniť telefón. „Rozšírilo sa to po celej krajine,“ povedal.
Paul Montgomery bol jedným z prvých, kto zavolal. Prišiel k nemu na návštevu kamarát Brad Carvey (inžinier a brat komika Danu Carveyho) a ukázal mu tie obrázky. V miestnosti zavládlo ticho, keď na ne hľadeli – bolo to ako náboženský zážitok. Počítače predsa nemali byť schopné robiť niečo také.
Jenison vedel, že s DigiView má v rukách trhák, a tak predal svoj podiel v softvérovej firme pre Tandy CoCo a založil novú spoločnosť na výrobu videozariadení pre Amigu. Tak sa začal príbeh NewTeku. Z DigiView sa napokon predalo viac než 100 000 kusov a nadviazal naň DigiPaint, kresliaci program, ktorý dokázal pracovať v 4096-farebnom režime Amigy. Tento režim HAM mal pôvodne fungovať len pri statických obrázkoch kvôli sekvenčným algoritmom, ktorými sa ukladali dáta. DigiPaint tento problém jednoducho obišiel a dosiahol niečo, čo bolo dovtedy nemožné.
V tom istom čase prešiel Montgomery do Electronic Arts, ale odišiel, keď firma nenaplnila ciele svojich zakladateľov posúvať výpočtovú techniku dopredu práve s Amigou. Nakoniec sa presťahoval do Topeky a pridal sa k NewTeku práve vtedy, keď chcela firma expandovať s novým produktom.
Montgomery sa Jenisona spýtal, či by Amiga mohla slúžiť ako hlavný prvok generátora videoefektov. Jenisonovi sa ten nápad páčil, ale Montgomery tlačil ďalej: „A čo tak zmenšiť obraz a prevrátiť ho?“ opýtal sa.
„Nie, na to by bolo treba zariadenie za 100 000 dolárov,“ odpovedal Jenison.
„Jasné, chápem,“ povedal Montgomery. „Ale bolo by celkom super, keby sa to dalo.“
V histórii Amigy bolo veľa momentov, keď bol nejaký inžinier postavený pred výzvu dokázať nemožné. V tomto prípade odišiel Jenison premýšľať nad problémom ďalej. Napokon vymyslel spôsob, ako dosiahnuť efekt zmenšovania a prevracania obrazu – a to bol začiatok prototypu Toastera.
Toaster naberá reálne kontúry
Montgomery navrhol, aby sa Jenison stretol s jeho kamarátom Bradom Carveym, ktorý pracoval na projektoch zameraných na počítačové videnie pre robotiku. Traja sa zišli v pizzerii v Topeke a začali kresliť blokové schémy priamo na papierové obrúsky.
Brad postavil prvý prototyp karty metódou wire-wrap (vinutím spojov) a Jenison spolu so softvérovým inžinierom Stevom Kellom ho pomohli uviesť do chodu. Už za pár dní karta zvládala efekt prevracania obrazu a tak sa všetko začalo.
Prototyp predstavili na veľtrhu Comdex v novembri 1987, kde vyvolal poriadny rozruch. Samotný Toaster bol už vtedy pôsobivou kartou na videoefekty za bezkonkurenčnú cenu. Jenison a inžinieri z NewTeku však chceli oveľa viac. Ich snom bolo, aby si ktokoľvek mohol dovoliť videoefekty na úrovni profesionálnych televíznych štúdií. Vytvoriť jedinú cenovo dostupnú prídavnú kartu, ktorá by nahradila vybavenie televíznych sietí, sa zdalo ako nemožné.
Počas druhej svetovej vojny znelo heslo Ženijného zboru americkej armády: „Ťažké veci robíme hneď. Tie nemožné trvajú o niečo dlhšie.“ A hoci mala Amiga na prácu s videom prirodzené predpoklady, niektoré veci sa nedali zvládnuť bez vývoja nových vlastných čipov. Na dosiahnutie potrebného výkonu v softvérovej časti napísali veľkú časť z 350 000 riadkov kódu v assembleri pre procesor 68000. Dokončiť Toaster si vyžiadalo 15 inžinierov, tri roky práce a 5 325 ručne robených škoricových cukríkov v tvare mačiek – no výsledok bol ohromujúci.
Prvý VideoToaster bežiaci na Amige 2000
Toaster
Video Toaster vyšiel v decembri 1990 za základnú cenu 2 399 dolárov. Tvorila ho veľká rozširujúca karta, ktorá sa zasunula do Amigy 2000, a balík programov na ôsmich disketách. Celá zostava vrátane Amigy sa dala zaobstarať za menej než 5 000 dolárov.
Za tieto peniaze dostal začínajúci strihač videa štvorvstupový prepínač, dva 24-bitové frame buffery, chroma key (na prekrývanie zeleného alebo modrého pozadia) a vylepšený genlock. Softvér umožňoval prepínať medzi video vstupmi pomocou pestrej škály vlastných prelínaní a efektov – vrátane stláčania a prevracania obrazu, ktoré pôvodne chcel Montgomery.
Súčasťou balenia bol Toaster CG (generátor titulkov), Toaster Paint (aktualizovaný DigiPaint na tvorbu statickej grafiky), Chroma F/X (na úpravu farebného vyváženia obrazu) a hlavné eso v rukáve: Lightwave 3D, plnohodnotný 3D modelovací a animačný balík, ktorý napísali Allen Hastings a Stuart Ferguson.
V tom čase sa 3D modelovanie a animácia robili na pracovných staniciach SGI za 20 000 dolárov so softvérom, ktorý stál takmer toľko čo samotný hardvér. Pribaľovať Lightwave k Toasteru bolo ako dostať k novému počítaču zadarmo 3D tlačiareň. Znamenalo to, že používatelia Toastera si mohli vytvoriť akýkoľvek digitálny efekt, aký si len dokázali predstaviť.
Zrazu tu boli hviezdičkové prechody
Uvedenie Toastera zmenilo celý biznis tvorby videoobsahu. V Spojených štátoch mala Federálna komisia pre komunikácie (FCC) už dávno stanovené pravidlá definujúce minimálnu úroveň kvality videa nazývanú Broadcast-safe, ktorá bola potrebná na vysielanie v televízii. Spotrebiteľské kamery túto úroveň nedosahovali a nedali sa použiť na tvorbu obsahu pre televíziu – existovalo len zopár výnimiek pre spravodajské relácie, ktoré ukazovali krátke zábery nakrútené amatérmi alebo v zahraničí. Zariadenia potrebné na výrobu videa v kvalite Broadcast-safe boli drahé a stáli od státisícov až po milióny dolárov. Znamenalo to, že ak ste neboli zamestnancom veľkej televíznej siete, nemohli ste vyrábať vlastné programy a ukazovať ich niekomu inému než rodine a priateľom.
Toaster to zmenil. Za menej než päťtisíc dolárov mohol ktokoľvek vytvárať programy, ktoré vyzerali rovnako dobre ako tie z veľkých televízií. Jednou z prvých a najnadšenejších skupín, ktoré si Toaster osvojili, boli rockové kapely, ktoré potrebovali točiť pútavé klipy pre MTV s nízkym rozpočtom. Rockera Todda Rundgrena to chytilo obzvlášť silno a prepojil dokopy až desať Toasterov, aby vyrenderoval svoj prelomový videoklip k piesni „Change Myself“. Efekty, ktoré dnes považujeme za gýčové (alebo až trápne klišé), ako napríklad hviezdičkové prechody (star wipes), sa takými stali len preto, že ich Toaster urobil bežnými. Podobne ako Macintosh viedol v 80. rokoch ku krátkemu obdobiu zneužívania najrôznejších fontov, Toaster umožnil v 90. rokoch éru divokých prechodov a prelínaní. Samotný koncept „Wayne’s World“ bol do veľkej miery fenoménom postaveným práve na Toasteri.
Propagačné video na Video Toaster 4000 od spoločnosti NewTek. V hlavnej úlohe Wil Wheaton v štýle tých najtypickejších 90. rokov!
Jeno
Toaster tiež umožnil kreatívnym ľuďom vybudovať si neobyčajný život. Jedným z nich bol Jeno Horvath, ktorý v 70. rokoch začínal navrhovaním elektrických systémov pre diskotéky. Potom získal prácu v spoločnosti Memorex, kde robil servis periférií pre mainframy, a rýchlo si kúpil svoj prvý počítač – VIC-20 –, aby držal krok s počítačovým priemyslom. Keď v roku 1985 vyšla Amiga 1000, kúpil jeden z úplne prvých vývojárskych modelov, ktorý bol pôvodne určený pre Electronic Arts. Video techniku začal nakupovať ako koníček, a keď vyšiel Toaster, okamžite vedel, že ho musí mať.
„Toaster spôsobil vo videu absolútnu revolúciu,“ povedal Horvath v rozhovore pre Ars. „V podstate nahradil celý kamión vysielacej techniky. Bez problémov zastúpil vybavenie v hodnote 50 000 dolárov. A Amiga bola jediný počítač, na ktorom sa dal použiť.“
Toaster nevyžadoval len tak hocijakú Amigu, ale konkrétne Amigu 2000, pretože prvý model nemal správne rozširujúce sloty, do ktorých by sa karta zmestila. Keď minul približne 5 000 dolárov za Toaster a Amigu (plus po 1 200 dolárov za pár časových korektorov – Time-Based Correctors, ktoré boli nevyhnutné na synchronizáciu analógových video vstupov na spoločné hodiny, aby obraz neblikal a netriasol sa), bol pripravený začať tvoriť profesionálne videá. Lenže čo mal vlastne točiť?
Horvath pomohol natočiť niekoľko videoklipov pre miestne rockové kapely, no neskôr zistil, že firmy sú ešte lukratívnejším trhom. Spoločnosti ako Teck Cominco často potrebovali školiace alebo marketingové videá pre svojich zamestnancov a zákazníkov. Nechceli platiť obrovské sumy za prenájom profesionálnych televíznych štúdií, no zároveň potrebovali niečo podstatne lepšie než roztrasené zábery z kamery synovca jedného zo zamestnancov. Práve v tejto medzere na trhu sa Horvathovi začalo mimoriadne dariť. Jedno video, ktoré navrhol pre nadáciu Kidney Foundation, malo rozpočet 12 000 dolárov, čo bolo oveľa viac než zvyčajne. Keď nadácia zaváhala, Horvath im povedal, že ak toto propagačné video ukážu tuctu firiem a nevrátia sa im vložené náklady, vráti im 80 percent peňazí. Video, v ktorom ľudia vlastnými slovami rozprávali príbehy o svojich úspešných transplantáciách, napokon už počas prvého mesiaca používania prinieslo zisk v hodnote 160 000 dolárov.
„Mnohé profesionálne firmy ako Grass Valley nad Toasterom ohŕňali nos, ale v kvalite ste ho jednoducho nemohli poraziť,“ spomínal Horvath. „Ak ste nepoužívali vstavané efekty Toastera, nikto nedokázal rozoznať, či používate systém s Amigou za 5 000 dolárov, alebo zostavu za 50 000 až 75 000 dolárov. Ten rozdiel v kvalite sa naozaj nedal spoznať.“
Horvath si neskôr vymyslel ešte zaujímavejšiu činnosť: elektronické spravodajstvo (ENG – Electronic News Gathering). Spriatelil sa s miestnymi hasičmi tak, že ich nakrúcal pri zásahoch, a oni mu na oplátku dávali tipy, kam smeruje polícia (policajti sa často zhromažďovali na blízkych hasičských staniciach), a umožňovali mu prístup na miesta činu. Raz, v domnení, že ide po paralelnej trase, sa dokonca ocitol priamo uprostred policajnej naháňačky vo vysokej rýchlosti. Z jeho dobrodružstiev vznikali profesionálne spravodajské zábery, ktoré potom predával miestnym televíznym staniciam.
Video Toaster 4000
V roku 1993 spoločnosť NewTek vydala Video Toaster 4000, vylepšenú verziu, ktorá využívala nový grafický hardvér AGA dostupný v Amige 4000. Okrem toho firma uviedla na trh aj Video Toaster Flyer – rozširujúci modul, ktorý premenil Toaster na plnohodnotný nelineárny strihový systém podobný systému Avid Media Composer, ktorý vtedy dobýjal svet profesionálneho strihu. Hoci bol oveľa lacnejší než Avid (kompletná zostava mohla stáť viac než stotisíc dolárov), strih digitálneho videa v tých časoch výrazne obmedzovala kapacita vtedajších pevných diskov. Horvath kúpil použitý Flyer a zaplatil po 6 000 dolárov za dvojicu rýchlych 9 GB SCSI diskov, ktoré k nemu potreboval. „Jeden z tých diskov mám dodnes,“ priznal. „Nedokázal som sa s ním rozlúčiť.“
Zatiaľ čo väčšina používateľov Toastera nemala problém kúpiť si kvôli nemu počítač Amiga, existovala menšia skupina televíznych staníc a videoproducentov, ktorí sa neustále dožadovali verzie Toastera pre Macintosh. To však nebolo možné, pretože Macintosh (a napokon ani PC) nemal špeciálne čipy Amigy, bez ktorých by softvér Toastera nefungoval. NewTek to preto obišiel vydaním karty Toaster Link – prídavného modulu pre Amigu a Toaster, ktorý presmeroval video výstup na monitor Macintosha a umožňoval kopírovať a vkladať obrázky z grafických programov pre Mac. Takto sa mohla „verzia Toastera pre Mac“ predávať ako kompletný systém so „špeciálnou klávesnicou“ na vybrané operácie. Tou špeciálnou klávesnicou bola, samozrejme, klávesnica z Amigy.
Zdá sa vám to povedome? Špičková počítačová grafika seriálu Babylon 5 vďačí za veľa práve systému Video Toaster.
Miestne káblové televízie, rockové kapely či nezávislí spravodajcovia neboli jediní v televíznom svete, ktorých Video Toaster ovplyvnil. Vďaka pribalenému programu LightWave 3D odštartoval revolúciu v špeciálnych efektoch, ktorá pretrváva dodnes.
Napríklad scenárista a showrunner J. Michael Straczynski dostal zelenú na realizáciu svojho vysnívaného projektu – veľkolepého sci-fi seriálu Babylon 5. Na tvorbu špeciálnych efektov si najal Rona Thorntona, s ktorým už predtým spolupracoval na seriáli Captain Power and the Soldiers of the Future. Thornton presvedčil Straczynskeho, že nový Video Toaster dokáže vytvoriť prelomové vizuálne efekty za tretinu až dve tretiny nákladov oproti používaniu klasických fyzických modelov.
Thorntonov tím, štúdio Foundation Imaging, sa rozrástol z piatich na pätnásť ľudí, aby stíhal pokrývať nároky na efekty pre Babylon 5. Na renderovanie grafiky pre pilotnú epizódu prepojili do siete sériu počítačov Amiga. Neskôr ako renderovaciu farmu pre efekty v LightWave 3D používali PC s procesormi Pentium a pracovné stanice DEC Alpha. Prechod od fyzických modelov k počítačovej grafike sa pri spätnom pohľade zdá samozrejmý, no v tom čase si filmový a televízny priemysel vôbec nebol istý, či na to CGI už dorástlo. Napríklad Star Trek čakal až do roku 1997 – do šiestej série seriálu Deep Space Nine a štvrtej série Voyageru –, kým prešiel z natáčania fyzických modelov na počítačovú grafiku. A keď sa k tomu napokon odhodlali, najali si na pomoc práve štúdio Foundation Imaging. Babylon 5 získal niekoľko nominácií na cenu Emmy a samotný Video Toaster si v roku 1993 odniesol cenu Emmy za technický prínos.
Prechod Toastera do novej éry
Práve v čase, keď sa Toaster, Flyer a obzvlášť LightWave 3D dostávali do najlepšej formy, začala spoločnosť Commodore narážať na finančné problémy. „Nad Amigou už visel otáznik a koniec bol na spadnutie,“ povedal Horvath. „Tak som svoj Flyer pustil ďalej. Predal som ho.“ Za 17 000 dolárov si kúpil pracovnú stanicu DEC Alpha (dodnes ju má v obývačke) a od NewTeku dostal zľavu na migráciu svojej licencie LightWave 3D – najprv z Amigy na Alphu a neskôr z Alphy na Windows NT na bežnom hardvéri Intel.
Trh s nelineárnym strihom videa sa napokon rozdelil medzi Avid a nových dravcov, akými boli Adobe Premiere či Final Cut Pro od Applu, pričom ešte dostupnejšie programy ako iMovie alebo Windows Movie Maker priniesli strih videa širokým masám.
NewTek portoval časti Video Toastera na Windows a predstavil nové produkty, napríklad TriCaster, ktoré už neboli závislé od hardvéru Amigy. TriCaster, ktorý umožňuje vysielať profesionálne videorelácie cez internet, sa predáva dodnes. Technologický novinár Leo Laporte ho používa pri všetkých svojich reláciách vrátane populárnej This Week in Tech. V roku 2004 navyše NewTek uvoľnil celý zdrojový kód pre Video Toaster 4000 ako open source.
Hoci značka aj samotný softvér časom zaostali za modernejšími konkurentmi, odkaz Video Toastera žije ďalej. „Tisíce ľudí mohli zrazu tvoriť video,“ povedal Tim Jenison v rozhovore s Laporteom. „Keď vyšiel Toaster, mohli ste vyzerať ako skutočná televízna stanica.“
Vďaka Moorovmu zákonu dokáže dnes ktokoľvek natočiť a zostrihať celé video vo vysokom rozlíšení na svojom telefóne, nahrať ho priamo na YouTube a stať sa svetoznámou videohviezdou. Dnes nám to pripadá ako úplná samozrejmosť, no táto myšlienka bola kedysi revolučná – a všetko sa to začalo v roku 1990 práve s Video Toasterom.
Jeremy Reimer